Stručné dejiny ikony

 

 

 

Chcieť pochopiť dejiny, je podmienené ochotou chápať dejinné súvislosti. Je tomu tak aj pri dejinách ikony, ktorá je určitou špecifickou formou výtvarného prejavu viery. Formou umenia, ktoré nie je len umením, pretože ikona sa nedá oddeliť od jej funkcie v duchovnom živote a obrade východných kresťanov, a dnes aj čoraz väčšmi západných, ktorí sa snažia žiť hlbší, duchovný život.

Kresťanstvo, ako to môžeme vidieť aj zo skutkov apoštolov a ostatnej starovekej kresťanskej literatúry sa šírilo spočiatku hlavne medzi Židmi a v židovskej diaspóre. Len pomaly, hlavne zásluhou apoštola národov – sv. Pavla aj medzi pohanmi. Umenie židovského náboženstva sa stránilo vyobrazovania postáv, nakoľko to mohlo veľmi ľahko zvádzať k modloslužbe. Výnimkou bola asi iba postava cheruba na arche zmluvy a vo výzdobe chrámu. Inak prevládali skôr ornamentálne a prírodné motívy, ako je tomu aj v umení islamu. Strach z modloslužby neskôr výrazne prispel ku kríze ikonoborectva, o ktorej si povieme neskôr. Vzhľadom na veľmi úzke prepojenie umenia, štátu a náboženstva v Rímskej ríši, na území ktorej sa kresťanstvo zrodilo a šírilo, nepripadali do úvahy pre kresťanov zo začiatku žiadne sochy. Tie práve naopak boli vnímané ako príbytok démonov a pri postupnom náraste moci kresťanov ich kresťania s obľubou nivočili.

Kresťanstvo začínajúce ohlasovanie radostnej zvesti skôr medzi chudobnejšími a neslobodnými nedisponovalo spočiatku ani prostriedkami na nejaké veľké umelecké projekty. Keďže takmer od samého začiatku si získalo aj dosť nepriateľov svojim postojom striktného monoteizmu, teda viery v jedného a jediného Boha, a to bez kompromisov s plejádou rímskych kultov a navyše aj odmietaním kultu panovníka ako božstva, niet sa čo diviť, že spočiatku kresťanské pravdy a umenie sa ukrývali do viacerých symbolov – kotva, delfín, čí iná ryba¹, košíky naplnené chlebami, ci hrozno ozobávané vtákmi. Vstupom majetnejších vrstiev do obcí veriacich nastáva príležitosť aj pre rozmach cirkevného umenia.

Kult mŕtvych a takzvane funerálne umenie je najzachovalejšou ukážkou ranokresťanského umenia. Z vyobrazení sa najprv vyskytujú motívy Oranty – teda modliacej sa postavy zo zdvihnutými rukami k modlitbe, ktorá ani nepredstavuje tak mŕtvu osobu, ako dušu daného človeka. Postavy Krista ako Dobrého pastiera, ktoré si kresťania vypožičali z ich súčasného umenia. A to ako sedí obklopený stádom, alebo s ovečkou na pleciach, alebo ako postavu Orfea². Veľmi skoro sa do umenia katakomb dostávajú aj výjavy biblických motívov, aj keď v podaní, ktoré je tak jednoduché a iba naznačené, že iba veriaci mohol rozoznať ich obsah. A tak vidieť v postave nesúcej a chrbte posteľ človeka, ktorého Ježiš uzdravil, či muža, vytŕčajúceho zo štvorcovej truhlice spoznať Noeho. Daniel medzi Levmi pripomína Gilgameša z babylonských legiend, ale ten najčastejšie pripomínal zas aj príhody Samsona. Zázračné nasýtenia zástupov a tak obrazy eucharistie sú zastúpené vyobrazeniami košov s chlebami a rybami. V umení katakomb tiež môžeme nájsť troch mládencov v ohnivej peci, či príbeh nespravodlivo odsúdenej Zuzany z knihy proroka Daniela. Taktiež aj klaňanie sa mudrcov, Poslednú, či tajomnú večeru a blažený život v raji. Neskoršie vyobrazenia Krista v sláve nápadne pripomínajú cisárske portréty, či vyobrazenia boha Dia³. Prekrásne starokresťanské umenie odkryli aj vykopávky v mestečku na brehu rieky Eufrat v Mezopotámii a to v Dura-Europos. Tamojší chrám z 3. storočia ukazuje umeleckú výzdobu ranokresťanského chrámu.

Po Milánskom edikte začiatkom štvrtého storočia a z čoraz silnejším vplyvom Cirkvi na živote spoločnosti nastáva aj rozmach kresťanského umenia. Okrem tradičných biblických námetov z kánonických kníh, sa objavujú aj vyobrazenia na základe rozličných apokryfov. Jedným z centier kresťanstva sa stal aj Egypt a je to práve v Egypte, kde nachádzame technickú predlohu pre dnešné ikony, a to obrazy zosnulých v stave blaženosti, namaľované na vrchnú vrstvu obväzov mumifikovaných tiel. Obväzy boli potreté sadrou a mali ukázať dušu zomrelého na druhom svete v stave blaženosti. Podobný ciel majú aj naše dnešné ikony. Nemohli by sme nespomenúť kráľa Abgara zo 4. storočia z Edesy, s ktorým sa spája legenda o prvej ikone Krista, neutvorenej rukou. Od 5. storočia sa objavujú aj legendy o prvej ikone Bohorodičky, ktorú mal napísať apoštol Lukáš. Dnes je mnoho ikon, o ktorých sa tvrdí, že sú práve touto ikonou. Ďalší rozvoj kresťanského umenia však bol citeľne poznačený obrazoboreckými nepokojmi, ktorým padlo za obeť množstvo pamiatok prvotnokrestanského umenia.

Cestou k ikonoborectvu, či ikonoklazmu bol aj fakt, že cisár Justinián II dal v roku 695 na svoje mince podobizeň Krista. Arabský kalif Abd Al Malik od toho čašu prestal používať byzantské mince a začal raziť vlastné. Úspechy islamských vojsk vo vojnách viedli mnohých Rimanov4 k tomu, aby aj keď možno spočiatku nevedomky začali obdivovať islamský svet a preberať aj jeho názory ohľadom modloslužobného zobrazovania Boha. Samotné ikonoborectvo trvalo v dvoch vlnách a to medzi rokmi 730 až 787 a znova medzi rokmi 814 až 842. Veriacich tieto spory rozdelili na ikonoklastov (ikonoborcov), ktorým sa protivili ikony a ikonodulov, ktorí si ich naopak ctili. Po definitívnom víťazstve pravej viery bola prvá nedeľa pôstu vyhlásená za nedeľu, počas ktorej si uctievame práve úctu ku svätým ikonám. Okrem politických dôvodov bol hlavným teologickým dôvodom spor o prirodzenosti Krista, nakoľko heretici tvrdili, že sa nedá zobraziť Kristova božská podstata. Oficiálnym začiatkom obrazoboreckých nepokojov bol príkaz cisára Leva III odstrániť podobizeň Krista z múru nad bránou do cisárskeho paláca a jej nahradenie iba symbolom kríža niekedy medzi rokmi 26 a 730. Hrozba vojny s moslimami ako aj vulkanická erupcia na ostrove Thíra5 boli pre cisára znamením Božieho hnevu za v jeho očiach modloslužobníctvo. Roku 730 teda vychádza edikt zakazujúci úctu náboženských obrazov. Nastávajú spory, ktoré si vyžiadali nielen nevyčísliteľné škody na umení, ale aj mnoho ľudských životov. Prvá fáza sa skončila roku 787 za panovania cisárovná regentky Ireny a siedmym ekumenickým koncilom. Opätovné nepokoje a spor prepukli za Leva V. roku 815, a bodku im dala vláda cisárovná – regentky Teodory.

Vzhľadom na silu, akú tieto spory a boje mali sa nám väčšina starokresťanského umenia zachovala práve na kresťanskom Západe, hlavne v Ríme. Na Východe sú to vo väčšej miere iba vykopávky v Mezopotámii a ojedinelý kláštor sv. Kataríny na Sinaji s nádhernými vyobrazeniami Pantokrátora, či Premenenia Pána. Po obrazoboreckých bojoch sa inovácie v ikonografii vnímali ako čosi nezdravé, ak nie priam heretické. Dá sa predpokladať, že s príchodom misie sv. Cyrila a Metoda na naše územie prišla s nimi ku našim predkom aj byzantská ikonografia. Osudy misie však stíhali aj umenie, a tak o skutočnom rozmachu byzantskej ikonografie medzi Slovanmi sa dá hovoriť až po prijatí krstu Rusi v roku 988 kniežaťom Vladimírom. Podľa najznámejšej a najpopulárnejšej legendy pred prijatím náboženstva Vladimír poslal svojich vyslancov ku viacerým vierovyznaniam – islamu, judaizmu i latinským katolíkom, ale pre svoju nádheru mu poslovia odporučili prijať práve kresťanstvo vo východnej forme z Byzancie. Hovoriac, že nevedeli, či sú v byzantskom chráme na nebi, či na zemi.

Ruské ikony kopírovali byzantské vzory, ale po čase najslávnejší ruskí ikonopisci Andrej Rubľev a Dionýzius rozšírili zásobu ikonografického slovníka. Stále to však možno považovať za tradičnú ikonu v duchu byzantského umenia. A to až do 17. storočia, ktoré v ikonografii Simona Ušakova začalo sa približovať ku umeniu latinského ale aj protestantského Západu. Rusko v snahe stať sa moderným štátom rovnajúcim sa západným mocnostiam najíma talianskych architektov na svoje stavby a všestranne obdivuje Západ. To sa prejavuje aj v ikonografii, ktorú navyše poznačí rozkol v ruskej cirkvi podmienený reformami patriarchu Nikona. Tradičná byzantská ikonografia sa zachováva u odštiepencov – takzvaných staroobradovcov, zatiaľ čo oficiálna Cirkev čoraz viac prechádza na štýl umenie značné ovplyvnený Západom. Naše územie bolo vždy istou formou na periférii, a preto vlastných umelcov nebolo veľa a ikonografia v mnohom závisela na tom, čo by sa dnes dalo definovať ako ruské, či ukrajinské školy. A historický vývin, aj keď s oneskorením kopíroval vývin ikonografie práve ostatných slovanských národov.

Koniec 19. storočia a začiatok 20. prináša so sebou aj rozšírenie záujmu o ikonu mimo tradičných veriacich východného obradu. Mnohé ikony sú reštaurované a sú zbavené neskorších náterov, aby tak zažiarila ich pôvodná krása, krása, ktorá slovami Dostojevského spasí svet.

 

 

SEOLic. Daniel ČERNÝ

 

 

Košice, 20. augusta 2010

 

 

1 Ryba sa totiž po grécky povie ICHTHYS čo je skratkou vety I (sos) CH (ristos) TH (heu) Y (ios) S (otir ) – teda Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ.

2 Ktorého hudba a spev krotili divé zvery, a tak bol skrytou paralelou pre Krista – Mesiáša.

3 Nominatív Zeus, genitív Dia.

4 Byzantská ríša je pojem relatívne moderný, samotní obyvatelia tohto impéria sa vždy považovali za Rimanov.

5 Dnes je ostrov známy ako Santorini.