Ježišova modlitba a jej tradícia

 

        Najprv musíme na modlitbu navyknúť telo a pery. Modlitba srdca je Boží dar, bude nám daný, keď Boh bude chcieť. V očakávaní sa môžeme pripravovať na prijatie Božieho daru, obetovať mu telo, pery, myšlienky a On z nás urobí chrám svojho Ducha. Kvalita modlitby nezávisí od nás. Je to Božie dielo. Množstvo závisí od nás.

      Pôvod Ježišovej (Isusovej) modlitby - nazývanej tiež aj modlitbou srdca - nachádzame vo východnom mníšstve v smere, ktorý zachovával ochranu srdca, vytrvalú modlitbu a pocit penthosu. Biskup Ignatij sa domnieva, že tradícia Ježišovej modlitby pochádza z najstarších kresťanských dôb. Na to poukazuje napríklad starobylé cirkevné ustanovenie, že negramotní zamieňali všetky modlitby Ježišovou modlitbou. V reholi sv. Pachomia (4. storočie) sa o Ježišovej modlitbe hovorí ako o niečom, čo bolo všeobecne známe a prijímané. Až neskôr, ako slablo živé povedomie o nej, sa táto modlitba začala vysvetľovať. S podrobnejším učením o Ježišovej modlitbe sa stretávame u otcov v 14. a 15. storočí.

       Na podporu názoru o ranokresťanskom pôvode Ježišovej modlitby sa v živote sv. Ignacia Bohonosca, antiochijského biskupa, žiaka sv. Jána Evanjelistu, ktorý prijal v Ríme mučenícku korunu za vlády cisára Trajána, píše: „Keď ho viedli na zjedenie zvieratám a on mal stále v ústach meno Ježiša Krista, bezbožný sa ho pýtali: prečo stále opakuje toto meno? Svätec odpovedal, že má vo svojom srdci napísané meno Ježiša Krista a ústami vyznáva toho, koho vždy nosí vo svojom srdci. Potom, čo bol svätec zožratý zvieratami, Božou vôľou bolo zachované – v kostiach, ktoré zostali – v celku jeho srdce. Neveriaci, keď ho našli a spomenuli si na slová sv. Ignacija, rozrezali srdce na polovicu. Chceli zistiť, či svätec naozaj hovoril pravdu. Vnútri našli – na oboch polovičkách rozrezaného srdca- nápis zlatými písmenami: Ježiš Kristus“.  Podľa Florenského „v prvom okamžiku je vzývanie Božieho mena akýmsi vystúpením zo seba“. Vzývanie Boha znamená prechod z tohto sveta do sveta nebeského, to je mystické konanie. Ten, kto sa prihovára k Bohu, prináša obeť svojej vlastnej sily. Teofan Zatvornik, držiaci sa viac dávnej tradície, naopak, odporoval tým, ktorí vyslovovaním mena dávali skoro svätú silu: sila modlitby je v dispozícii srdca.

       Pre mnohých sa Ježišova modlitba stala cestou k vnútornej harmónii. Je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť. Je tradovaná duchovnými otcami na Sinaji, v Sýrii a na hore Athos. Jej formulácia „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“ (gr. Kyrie Iésú Christe hyie tú Theú eleéson me ton hamartolón, Господи, Иисусе Христе, Сыне Божий, помилуй мя грешнаго) spája christologický hymnus z Listu Filipanom (Flp 2, 6-11) s prosbou colníka a tých, čo prosili o svetlo. Ním sa srdce uvádza do súladu s biedou ľudí a s milosrdenstvom ich Spasiteľa. Vzývanie Ježišovho svätého mena je najjednoduchšou cestou ustavičnej modlitby. Je možné ho praktizovať v každom čase, t.j. hocikde a hocikedy, jedným slovom – od chvíle, keď otvoríš oči, až do okamžiku, keď ich zatvoríš, lebo nie je zamestnaním popri inom, ale je jediným zamestnaním, totiž milovaním Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi oživuje, pretvára každú činnosť. Pomalé a rytmické opakovanie tejto modlitby vedie k intenzívnejšej sústredenosti a pozornosti, k hlbšiemu pokoju. Možno ňou vyplniť všetky prázdne okamžiky dňa.  Zostupuje z rozumu do srdca, je to dar od Boha a v nijakom prípade si ho nemožno vynucovať. Modlitba sa zjednodušuje a zároveň zvnútorňuje natoľko, že sa stáva akoby automatickou a trvalou, ako istá forma stáleho prebývania mena Ježiš v srdci. Srdce sa neprestajne modlí tým, že s láskou v sebe nosí Ježišovo meno. Starec (prejav vysokého duchovného života Cirkvi) Amvrosij z Optinskej pustovne odporúča modlenie Ježišovej modlitby v čase, keď ťa začne znepokojovať nenávisť k niekomu. Starec Makárii o modlitbe hovorí: „Modlite sa jednoducho v určitom čase a dlho, ako sami môžete. Je možné sa modliť aj neustále, ale prijímajúc tento meč proti nepriateľom, je potrebné dávať pozor, aby sa tento meč neobrátil na vás, ak ešte neprišiel váš čas, t.j. nemáte duchovnú skúsenosť. Mnohí askéti píšu o modlitbe a jej účinkoch, ale tiež píšu aj o tom, aký je diabol chytrý, keď sa zjavuje rôznymi spôsobmi, aby oklamal tých, ktorí zodpovedne pristupujú k neustálej modlitbe“. Kto sa teda modlí Ježišovu modlitbu, časom získa nový vzťah k veciam. V knihe Ruský pútnik je svedectvo pútnika o vnútornej premene v krásnom texte: „Keď som sa začal modliť v srdci, pripadalo mi všetko, čo ma obklopovalo, zázračné – stromy, tráva, vtáctvo, pôda, vzduch, svetlo – všetko akoby mi hovorilo, že to bolo stvorené pre človeka ako znak Božej lásky. Všetko sa klaňalo Bohu, všetko ho chválilo. Tu som pochopil, čo to znamená rozumieť reči tvorstva, a videl som, ako je možné komunikovať s každou stvorenou Božou bytosťou“.

     Prednosťou Ježišovej modlitby je, že je skromná, jednoduchá a založená na postoji veľkej pokory. Často sa nazýva aj modlitbou srdca. V tradícii východnej cirkvi, taktiež v Biblii, je srdce ako vo fyzickom, tak i duchovnom význame najdôležitejším ľudským orgánom. A práve v srdci sa človek stretáva s Bohom. Tam v hĺbke ľudského srdca drieme Boží život. V modlitbe srdca ide o spev alebo výkrik, či o ticho, ktoré sa vznáša zo srdca, keď ho Sv. Duch očisťuje, rozohrieva a osvecuje. Tu spočíva tajomstvo Ježišovej modlitby. Keď sa vykorení zo zeme, ktorá ju rodí, hrozí, že sa táto modlitba stane iba jednou z techník sústredenosti, ktorú poznajú historici náboženstva. Ona je nekonečne viac než len toto. Je výkrikom srdca toho, kto uznal Ježiša za svojho Pána a neúnavne ho volá, vyznáva, oslavuje, poslúcha, pozorne načúva, oplakáva, úpenlivo prosí alebo sa teší pred jeho tvárou. Dielo srdca, ktoré Ježišova modlitba vyjadrí, vnikne pomaly do celej existencie toho, kto sa jej oddá, otvorí mu novú cestu, ktorá nikdy neskončí na tejto zemi; pôjde jednoducho stále vyššie a vyššie, do svetla, stále začínajúc odznova.

       Východní duchovní otcovia znova a znova zdôrazňujú, že je potrebné opustiť hlavu a ponoriť sa do srdca. Pritom tu nejde o proces čisto a výlučne duchovný. Slovom „srdce“ sa rozumie tiež telesný orgán, ktorý má svoje miesto v hrudi. Telesné srdce je potom symbolom duchovného. Preto má hľadanie srdca telesný i duchovný význam. Počúvanie tlkotu vlastného srdca nám taktiež uľahčuje nájsť svoj duchovný stred.

     Telo má účasť, či už vedome, alebo nevedome, na hnutiach duše, na myšlienkach, prianiach, pocitoch, rozhodnutiach. Je však rozdiel medzi „pohybom“ tela a „pozíciou“ tela. Pohyb je symbolom činu, ktorý pominie. Pozícia je naopak stav, ktorý trvá. Keď je telu vnútená nejaká pozícia, prispôsobí nervy, svaly, krvný obeh tomuto stavu, pritom ani nemusíme vedieť, ako to urobí. Ideálom východnej modlitby nie je samostatný modlitebný akt, ale trvalý stav (katastasis), pevné rozpoloženie, výkrik celého ľudského bytia : „Zmiluj sa nado mnou hriešnym“!

      Nie je možné rozprávať o úlohe tela pri Ježišovej modlitbe, aby sme nespomenuli to, čomu niektorí Otcovia hovoria „dar sĺz“. Slzy zjednocujú telo s dušou, vyjadrujú harmóniu medzi človekom vnútorným a vonkajším. Keď človek plače, prejavuje navonok skrúšenosť srdca a zároveň vďačnosť za lásku, ktorá odpúšťa a obnovuje. V duši vyvolávajú katarziu (očistu), sú akoby kúpeľom duchovného a psychického znovuzrodenia.

       „Boh je otcom, ale nikto nie je väčšou matkou ako On,“ vravieval istý otec Cirkvi. Viac než slová počúva slzy a rozumie im. A tak teda pri Ježišovej modlitbe neplač pred ľuďmi, ale v skrytosti svojej izby, roň slzy pre všetkých tých, ktorí sa zverili tvojej modlitbe. Slzy udelené Sv. Duchom sú nežné a tiché, plynú z očí bez bolesti a hluku. Sú naozaj vodou, ktorá osvieži. Keď vyjdeš zo svojej izby, nikto nemôže povedať, že si plakal, taká veľká je radosť, ktorá ti zaplaví tvár. Tieto slzy na rozdiel od normálnych sĺz tečú bez námahy a bez sťahovania svalov tváre, sú ako svätý olej, ktorý osvecuje tvár a dá očiam božský jas.

       V knihe Rozprávanie pútnika sa jednoduchým spôsobom hovorí, ako sa treba prakticky modliť nepretržitú modlitbu srdca. Začína sa tým, že predstaví základný problém nepretržitej modlitby: „Pýtal som sa sám seba, ako je možné sa modliť bez prestania (porov. 1 Sol 5,17), keď predsa každý sa musí venovať iným prácam“. Pútnik tak stretáva starca (duchovného otca), ktorý je znalcom Ježišovej modlitby. Dostane od neho Filokaliu a k tomu rozkaz opakovať tritisíc rovnakých modlitieb denne, aby si zvykol na ústnu recitáciu formulky, ktorá sa tak stane spontánnou, aj keď zatiaľ čisto vonkajšou: pohyb perí. Potom mu starec rozkázal modliť sa šesťtisíc modlitieb denne. „Tak som si na modlitbu zvykol,“ píše, „že keď som sa trebárs iba na chvíľočku zastavil, cítil som prázdnotu, akoby som niečo stratil“. Keď mu bol počet zvýšený na dvanásťtisíc, zo začiatku to sotva stíhal, cítil námahu, tvrdol mu jazyk a tuhli čeľuste. Zvykol si však natoľko, že návyk prešiel z bdelého stavu aj do spánku: „Raz ráno akoby ma prebudila modlitba. Cítil som, ako mi pery behajú a jazyk sa bez prestania chveje. Chcel som ho zastaviť, ale nešlo to. Bol čas na rannú modlitbu, ale jazyku sa nechcelo recitovať, akoby ho to ťahalo k Ježišovej modlitbe. Sotva som s ňou začal, ako ľahko to šlo a aké mi to bolo príjemné! Ústa a jazyk samovoľne recitovali modlitbu. Prešiel tak celý deň v radosti a cítil som sa ako odlúčený od všetkých ostatných vecí, akoby som bol niekde inde, na inom svete, a tak som ľahko dokončil dvanásťtisíc modlitieb.“ Pútnik sa cítil šťastný a začal veriť, že už dosiahol nepretržitú modlitbu. „Počas dňa, keď som niekoho stretol, boli ku mne všetci takí milí, akoby boli moji príbuzní. Zlé myšlienky sa samy utíšili a nepremýšľal som o ničom inom než o modlitbe. Môj duch sa k nej prikláňal a naslúchal jej a srdce zaznamenalo chvíľami teplý a príjemný pocit.“ Ďalej pútnik pokračuje: „Od tej doby sa neustále túlam a bez prestania recitujem Ježišovu modlitbu, ktorá mi je milšia a sladšia ako všetko na svete. Prejdem niekedy aj sedemdesiat kilometrov za deň a vôbec nepociťujem, že som kráčal; viem iba, že som sa modlil. Keď ma roztrasie zima, opakujem svoju modlitbu ešte horlivejšie a zase cítim teplo. Keď ma začne trápiť hlad, vzývam Ježišovo meno častejšie a zabúdam, že som chcel jesť. Keď ochoriem a bolia ma kríže, nohy i ruky, započúvam sa do slov modlitby a svoje bolesti už necítim. Keď ma niekto urazí, iba si pomyslím, aká sladká je Ježišova modlitba, a urážka i s ňou spojené pocity sú ďaleko a zabudnuté. Nemám žiadne starosti, žiadne túžby. Jediné, po čom túžim, je modliť sa bez prestania, a keď sa modlím, naplňuje ma radosť.“ „Viem, že to všetko je iba zmyslové a prirodzené, ako mi hovoril môj starec. Nedosiahol som síce ešte nepretržitú, samovoľnú duchovnú modlitbu v srdci, ale – sláva Bohu – aspoň teraz jasne rozumiem, čo znamená výrok apoštolov, ktorý som kedysi počul : Modlite sa bez prestania.“ Bolo však potrebné urobiť ešte ďalší krok, prechod z perí na jazyk, teda ďalej dovnútra, ešte v ústach. To však ešte nemohol byť koniec. Filokalia kladie veľký dôraz na to, aby modlitba prešla do srdca. Aj k tomuto daru nakoniec pútnik dospel: „Netrvalo dlho a ja som cítil, ako modlitba sama osebe začala akoby prenikať do srdca, to znamená, že srdce bilo ako obyčajne ďalej, pritom však začalo vo svojom vnútri praktizovať modlitbu, slovo za slovom, po každom údere, napr. 1. Pane, 2. Ježišu, 3. Kriste atď. Prestal som modlitbu recitovať ústami a započúval som sa pozorne, čo mi srdce hovorí, a očami som sa pritom snažil preniknúť do vnútra srdca, ako ma to učil starec. Srdce sa mi rozohrialo a to teplo mi preniklo celú hruď.“

       Modlitbu možno pochopiť iba modlením. Nemáme sa  znepokojovať tým, čo je modlitba, ale bez prestania sa modliť. Je to ťažké, ale keď budeme vytrvalí, Ježiš naozaj začne v nás prebývať. Ako hovorí svätý Bazil Veľký: „Časom na modlitbu je celý život“. Modlitba teda predstavuje aktívne vyjadrenie celej existencie človeka.

       „Modliť sa znamená dať krv vlastného srdca,“ vravieval starec Silván. Iba tí, čo veľa milovali, rozumejú tejto vete. Aj samotný Spasiteľ sa takto modlil, prv než vstúpil do svojho utrpenia. Umenie modlitby vyžaduje celú našu pozornosť, každý náš dych.

Podľa sv. Gregora Palamasa je prostredníctvom bdenia očistené videnie duše a povznesené k videniu Boha. K bdeniu a modlitbe nám pomáhajú poklony, oslobodzujú tak telo od lenivosti. Jediná poklona, do ktorej sme vložili celú našu lásku a úctu, nás viac priblíži k Bohu a dá viac pokory ako hodina státia v bahne.

       Stoj na nohách v spomienke na veľkonočné ráno.

       Pozdvihni ruky k Bohu v obeti chvály.

       Klaňaj sa v prahu až po zem a pamätaj na svoj hriech.

       Pokľakni a vzdaj úctu Bohu, ktorý je nad všetkým stvorením.

       Jedno pokľaknutie vykonané s láskou ťa naučí viac ako celá kniha.  Sadni si na kameň, zatvor oči alebo ich obráť k svojmu srdcu a spomeň si na toho, ktorého si chrámom. Boh nevypočuje žiadosť pyšných, ale naopak, prosby pokorných nenechá nevypočuté. „Modlitba pokorného preniká oblaky: ani sa nevie potešiť, kým sa nedostane do jeho blízkosti, ani neodstúpi, pokiaľ Najvyšší nezhliadne na neho“  (Sir 35, 21). Modliť sa teda znamená duchovne stáť pred Bohom vo svojom srdci v oslavovaní, vo vďakyvzdávaní. Keď je mocná modlitba, všetky duchovné city a hnutia sa objavia v srdci s odpovedajúcou intenzitou. Podľa Teofána Zatvornika Ježišova modlitba môže prinášať vnútri a okolo srdca pocit tepla. Chce sústrediť myseľ na jedinú myšlienku, na Boha. Podľa starca Amvrosija (z Optinskej pustovne) sa vtedy, ak nás v čase modlitby začne znepokojovať nenávisť k niekomu, treba modliť Ježišovu modlitbu.

        Jeden východný mních s dvadsaťpäťročnou skúsenosťou s Ježišovou modlitbou píše: „Keď bolo meno vyslovené, dá sa ešte predĺžiť v čase o sekundy a minúty sústredeného ticha. Opakovanie Ježišovej modlitby sa podobá mávaniu krídel, ktorými vták vystúpil hore do priestoru... Keď vystúpil tak vysoko, ako chcel, už sa len vznáša na rozpätých perutiach, ktorými zamáva už len občas, aby sa vo svojej výške udržal. Keď sa duša podobným spôsobom zdvihla k myšlienke na Ježiša a je plná spomienok na neho, môže prerušiť opakovanie jeho mena a spočívať v Bohu. Má sa k tomu vrátiť iba vtedy, keď hrozia iné myšlienky, ktoré chcú vytlačiť z vedomia Ježišovo meno. Vtedy sa má znova začať s vzývaním, aby sa načerpali nové sily“.

       V Ježišovej modlitbe však hrozí nebezpečenstvo prepínania: ak sa človek chce donútiť k mechanickému a únavnému opakovaniu, bolo by to skôr prameňom nervového napätia. Treba ju vykonávať s mierou, rozumne, nenásilne, nepredlžovať ju nad stanovený čas a nechať na Boha, či ju premení na niečo vnútornejšie a stálejšie. Nesmieme zabúdať na zásadu, že hlboká modlitba nie je výsledkom techniky, ale milosťou. Aj starec Makárii píše: „Nedajte sa príliš uchvátiť Ježišovou modlitbou, aby vám namiesto úžitku nepriniesla škodu, keď upadnete do prílišného sebavedomia bez toho, aby ste si to všimli. Modlitbu používajte ako duchovný meč, ale hlavne na zničenie vášní. Keď pocítite v sebe hnev alebo inú vášeň, v tom momente viac vzývajte Ježišovo meno a pocítite jeho pomoc. V tom je pravý zmysel Ježišovej modlitby. Svätí otcovia píšu, že kto dosiahne pravú modlitbu, toho hoci by celý svet chcel priviesť do hriechu, nepodarí sa to. Ale ak nad nami víťazí hnev, ešte sme ďaleko od modlitby. Modlitba je dvojsečný meč: keď je prinášaná s pokorou, poráža našich nepriateľov, ale keď je uskutočňovaná s najmenšou duchovnou hrdosťou, škodí nám a odďaľuje nás od Boha, pretože Boh dáva svoju milosť len pokorným“.

      

 

 

Mgr. Peter KOMIŠAK