Životopis sv. Maxima Vyznávača, prepodobného

 

Narodil sa v Carihrade okolo roku 580. Pochádzal zo zámožnej rodiny, čo mu umožnilo získať všestranné vzdelanie. Cisár Herakleus ho ustanovil za svojho prvého tajomníka a menoval ho svojím radcom. Keď sa na cisárskom dvore začal rozmáhať monoteletizmus (Kristus má len jednu vôľu), ktorému podľahol aj samotný cisár, Maxim odišiel z cisárskeho dvora a vstúpil do Chryzopolského monastiera. Svojou askézou a múdrosťou si získal úctu bratov. Keď bol volený nový igumen, stal sa ním proti svojej vôli práve Maxim.

Heréza, ktorá bola šírená cisárskym dvorom a aj carihradským patriarchom, sa stále rozrastala. Preto Maxim opustil monastier a odišiel do Ríma. Cestou sa zastavil v Kartágu, kde na biskupskej synode viedol spor s bývalým carihradským patriarchom Pirrom, obhajcom bludného učenia. Pod náporom argumentov sa Pirr vzdal. Spolu s Maximom sa odobral d Ríma, kde sa herézy zriekol. Čoskoro sa k nej pod nátlakom cisára znovu vrátil.

V roku 649 zvolal pápež Martin I. synodu, na ktorej bol monoteletizmus aj cisársky edikt (Typas) odsúdený. Tejto synody sa zúčastnil aj Maxim. Rozhnevaný cisár Konstans II. dal Martina aj Maxima priviesť v okovách do Carihradu. Začal proti ním viesť proces ako proti nepriateľom ríše. Svetských zástancov herézy na súde najviac znepokojovala Maximova duchovná sloboda. Popieral práva cisára miešať sa do otázok viery, do duchovných vecí. Cisár je kresťanom, nie biskupom alebo kňazom. Proces skončil pre oboch zajatcov vyhnanstvom. Pápež vo vyhnanstve na Kryme zomrel. Maxim bol poslaný do Trácie.

V roku 655 Maxima povolali späť do Carihradu, kde bol zatvorený v monastiery sv. Teodora. Tu sa ho snažili najprv lichôtkami, potom hrozbami a bitím získať k tomu, aby prijal bludné učenie, alebo aspoň aby mlčal. Keď odmietol bol poslaný do väzenia v meste Pernera. Počas tejto cesty sa v meste Selemurvia stretol s klerikmi, ktorým o ňom stráže nahovorili, že neuctieva Presvätú Bohorodičku. Kňazi sa však včas dozvedeli pravdu, veľmi sa potešili. A keď mal starec odísť, na rukách ho posadili na koňa. V roku 662 ho späť priviedli do Carihradu a nútili k prijatiu herézy. Pretože Maxim zostal verný, sudcovia sa rozhodli, ponechať ho medzi živými, ale vystavili ho takým mukám, ktoré boli horšie ako smrť. Potom ho vydali mestskému prefektovi. Ten nariadil, aby Maxima vyzliekli, zvalili na zem a bičovali. Potom ho sotva dýchajúceho zatvorili do väzenia. Nasledujúceho dňa mu vyrezali jazyk a odsekli pravú ruku. Takto starca vláčili po meste a ľuďom ukazovali jeho ruku a jazyk. Nakoniec bol poslaný do väzenia v pevnosti Lchimalius na Kaukaze. Zmučený starec, nebol schopný cesty, preto vojaci museli upliesť nosidlá na ktorých ho ťahali.

Maxim zomrel 13. 08. 662. Dielo sv. Maxima však nezaniklo. VI. všeobecný koncil v Carihrade (rok 680) odsúdil učenie heretikov. Tam bolo vysoko vyzdvihnuté jeho dielo. Ako vedec si veľmi vážil Aristotela a mystické bohoslovie Pseudodionýzových spisov, dotvoril ich však v originálnom systéme špekulatívneho a mystického bohoslovia. Zachovali sa jeho spisy exegetické s morálnymi alegóriami a komentáre k Areopagitikám a spisom Gregora Teológa. Z teologických prác je to dielko Marisovi a Peri Psyches (O duši) a korešpondencia. Z asketických Dialóg o asketickom živote Kefalaia peri agapes (Kapitoly o láske), Kefaleia gnostika (Kapitoly o /teologickom/ poznaní). Rôzne kapitoly o teológii a o ikonomii spásy dopĺňajú tiež práce liturgické: Mystagogy (symbolické vysvetlenie liturgie), O určení Paschy Christa, nášho Boha a Spasiteľa.

 

 

   Bol najväčším dogmatikom a najhlbším mystikom gréckej cirkvi, zároveň veľkým asketikom a exegetom.

 

Synaxár, životy svätých